|
ANI CHVÍĽU SI NEDOKÁZAL BDIEŤ? (Mt 26 ,40)
Keď čítame príbeh o Ježišovom premenení na hore Tábor, nemôžme si nevšimnúť, že tých istých apoštolov, ktorých vzal so sebou, aby videli jeho slávu, nachádzame spolu s ním aj v Getsemanskej záhrade, aby tu prežívali účasť na jeho úzkosti a strachu.
Aj nám sa môže stať, že nás Boh vynesie so sebou veľmi vysoko. Tak, že nebudeme cítiť ťarchu života. Môže nám darovať chvíľky nesmierneho šťastia a oslňujúceho jasu. Ale potom nás môže vyzvať, aby sme s ním strávili nekonečné noci úzkosti, pochybnosti, tmy.
Zaujímavé na príbehu apoštolov je, že v oboch prípadoch – vidiac slávu i vidiac krvavý pot Krista, upadli do spánku. Akoby tým autor evanjelia chcel naznačiť, že ani tí najbližší Ježišovi priatelia nemajú na to, aby prežívali „vyššie“ veci pri plnom vedomí a chápali ich.
Necítime sa podobne niekedy i my? Aké bývajú naše rozhovory s Bohom? Nie sme viac v útlme ako pri vedomí? O koľko vzrušujúcejšie sú pre nás bežné dialógy s ľuďmi ako náš rozhovor s Bohom? A podobne aj naša roztržitá účasť na bohoslužbe – ak veríme, že Kristus je tam prítomný v plnej sile a sláve svojho Božstva, ako to, že nedokážeme byť v stave tej najpozornejšej bdelosti a vzrušenia?
Dar viery nás povzbudzuje, aby sme sa prebudili zo stavu duchovnej malátnosti do vedomia prítomnosti Boha. Aby sme pri stretnutí s Bohom v modlitbe, v Božom Slove i v Eucharistii posilnili i prehĺbili svoju vieru.
Je dobré neprehliadnuť okamihy, kedy sa Boh zvláštnym spôsobom dotkol nášho života. Vracať sa k nim, oživovať si ich, urobiť z nich „zásobníky“ istoty a sily pre chvíle bojov a pochybností, pre chvíle ťažoby a tmy, ktoré určite nikoho z nás neminú.
A žiť v pokore, lebo zatiaľčo v telesnom živote zhruba jeho tretinu prespíme, v duchovnom živote prespíme omnoho viac. A len z času na čas precitneme do hlbšieho jasu, kedy všetko vnímame zreteľnejšie. A predsa - dosť záleží aj na nás, koľko času a vôle poskytneme Bohu, aby nás mohol prebudiť a ukázať nám všetko vo svetle svojho Božstva. |